Výber jednej z dvoch možností je výberom medzi dvoma hodnotami, za ktorými stojí rozdielna logika, spôsob uvažovania a život. Žiť šťastne znamená snažiť sa byť v „pohode“, zažívať euforické pocity. Kritériom je ladenie prežívania. Pokiaľ ladíme pozitívne, je všetko v poriadku. Ak sa ladenie preklápa do negatívnych obsahov, negatívne hodnotíme aj život. K zdrojom neželaných pocitov sa staviame vlažne až odmietavo. Keďže priamo nežijeme cudzie emócie a myslenie, rastie orientácia na Svoje prežívanie, Svoje pocity. V takom prípade aj napr. tehotenstvo, staranie sa o deti, či výčitky svedomia pokiaľ narúšajú osobnú pohodu, nie sú vítané. V partnerstve sa môže zdať hľadanie nového vzťahu jednoduchšie riešenie ako náprava starého.(Bez ohľadu na následky.) Šťastie sa niekedy nezhoduje so svedomím.
Voliči prostrednej možnosti(aj šťastia aj morálnosti) môžu mať niekedy ťažkosti v rozoznávaní a rozhodovaní, pokiaľ sa dostanú pred voľbu buď jedného alebo druhého. Hľadať rôzne prieniky a rozpisovať sa o nich považujem momentálne za zbytočné.
Voľba morálnosti v sebe skrýva prekvapenia. Kto si predstavuje neradostné dodržiavanie noriem alebo sebatrízeň, mýli sa. Voliaci podľa svedomia, volí zároveň šťastie iného charakteru ako krátkodobý zážitok eufórie. Uprednostňuje vnútorné oslobodenie. Radosť a sloboda naberá hĺbku a silu. Riadiť sa vlastným svedomím znamená byť v súlade sám so sebou, so svojím hlbšími citmi, čo je jedna z podmienok spokojnosti. Človek nemá bloky, nemusí sa báť ľudí ani dôsledkov správania, to oslobodzuje. Pocit oslobodenia by som prirovnal k pocitu po vyzlečení silno obopnutého trička. Ono to tak jednoducho v živote samozrejme nie je, ale výčitky svedomia môžu skutočne nepríjemne zaťažovať, hoci ich možno na chvíľu umlčať. Žiť podľa svedomia teda nie je len voľbou morálky, ale aj hodnotnejšej, základnejšej radosti.
Mám druhú, zákernejšiu otázku: Kto je ochotný znášať utrpenie? Dlho som nevedel porozumieť miestu utrpenia vo svete. (Nie žeby som teraz vedel.) Nerozumel som, prečo sa v ruskej literatúre a myslení toľko spomína s považuje za dôležité, keď na druhej strane mottom doby je žiť šťastne. Existencia utrpenia v akejkoľvek forme je zjavná a považujem za nemožné zbaviť sa ho úplne. Existuje vôbec spôsob, akým žiť zároveň šťastne ale tiež neodsúvať utrpenie na úplný okraj? Pocit šťastia sám o sebe vylučuje utrpenie, väčšinou mu býva protikladom. Naopak, rozhodnutie riadiť sa svedomím znamená aj Ochotu trpieť. Bolesť je akceptovateľnou súčasťou života, keďže nepríjemné pocity sprevádzajú výčitky svedomia. Vzniká teda celok, v ktorom šťastie a utrpenie stojace vedľa seba spája morálnosť. (Šťastie – morálnosť – utrpenie.) Nepredstavujte si prosím človeka- trpiteľa dookola sa umárajúceho svojim svedomím. Jeho aktivita smeruje k vyššie spomínanému oslobodeniu a rozprúdeniu radosti a spokojnosti.
„Poisťovňa šťastia“, „Šťavnatý príbeh mladej ženy, ktorá chce byť šťastná. ZA KAŽDÚ CENU!“, „Bohatí a slávni“, „Yes man“ a ďalšie tituly odrážajú záujem väčšiny spoločnosti. Samozrejme každý chce žiť sťastne. Len, či sme ho nevzali za opačný koniec. Napriek opakovaniu tých istých fráz a reklamným sľubom bezstarostnosti, celková spokojnosť je nízka, rastie znudenosť. Netuším odkiaľ prišla honba za šťastím. Možno prirodzene vyplynula zo spôsobu života, keďže všetko nutné už máme a vďaka dostatku slobody hľadáme, čím zaplniť vznikajúce prázdne miesto v prežívaní. Možno sa k nám valí sladkoústy, dokonalý americký sen. A možno, bez akéhokoľvek moralizovania, šťastie nejako súvisí s morálnou slobodou a pravdivosťou k sebe samému.
Uvedené riadky sú inšpirované rozhovorom Ivana Karamazova s bratom Aľjošom v Dostojevského diele Bratia Karamazovci. Ivan chcel pre ľudí šťastie. Zároveň si uvedomoval jeho nezlučiteľnosť s utrpením a hlavne detským. Ak je utrpenie faktom, potom nemôže existovať spravodlivý boh ani morálka. Správne. Utrpenie nemá zmysel a nemá miesto v osobnej filozofii, ak človek hľadá hlavne šťastie. Aľjoša verí v boha a riadi sa svedomím, čím pripúšťa možnosť vlastného utrpenia. Ani on neschvaľuje utrpenie detí, ale akceptuje ho ako realitu, čím je schopný vyrovnať sa s ním lepšie ako Ivan. Vidí zaň, prekročí ho k vyšším cieľom, využije vo svoj prospech k osobnostnému rastu, kdežto Ivanovia dnešnej doby sa utrpením trápia.
Žiť šťastne alebo morálne? Byť Ivanom Karamazovom alebo Aľjošom Karamazovom?
